TOKIO HOTEL

1.časť

"Tá sa ale má!" Potichu zašepkala jedna z hlúčiku báb, keď som prešla okolo aj so svojím chalanom. Sklonila som hlavu ... /to si len myslíš.../ Pomyslela som si, pretože jej poznámku som počula.

"Hey kočička po tréningu ma počkáš?" Opýtal sa ma Blade, pričom ma stále obopínal svojimi širokými ramenami.

"Uhm, keď skončíme skôr tak aj prídem možno aj v polke tréningu okey?" Otočila som sa smerom k nemu. Bol to typický kapitán futbalového tímu ako na každej strednej škole. Vždy tam aspoň jeden taký je ... od kapitánov futbalových tímov až po kapitánov šachového krúžku, čiže outsiderov ak nerátam nezapadajúce elementy, ktoré nespadajú do žiadnej skupiny len vyčnievajú. Vždy som myslela, že príchodom na strednú som dostala všetko, po čom som túžila ... ja ako hlavná roztlieskavačka ... Blade ako môj chalan dokonca o 2 triedy vyššie a húf kamarátov s ktorými sa koná každý výkend nejaká bláznivá akcia. Nikdy som nevedela čo za tým všetkým je. Vedela som že aj keď sa hovorí, šušká a dokonca aj vykrikuje čokoľvek ja som tam nepatrila. Prvé týždne som tam zapadala nanešťastie ale perfektne ... Pol roka ohovárania, ponižovania ostatných ktorý boli "nižšie" a kupovania vecí, ktoré som v živote nemala ani raz na sebe ale proste museli visieť v mojom šatníku.

"Haló .." Blade mi zamával pred tvárou rukami.

"Vnímaš vôbec?"

"Jasné ... no dnes nacvičujeme premety tak by to nemal byť také problém určite prídem." Uistila som ho vlípla mu pusu a utekala do telocvične. S vakom na chrbte a miliónmi vecičiek a blbín na okrasu všade okolo som jak namydlený blesk utekala aby som neprišla zasa neskoro. Keď v tom ...

"Jau! Bože veď sa pred seba pozeraj keď ideš, teleso!" Vytmavila som to hneď osobe, do ktorej som vrazila.

"Na." Povedal chalan, ktorý sa bleskovo postavil, zobral si svoje papiere a mne do rúk vtlačil moje učebnice a papiere, ktoré mi spadli. Bol to jeden z tých čo vyčnievali .... Tých som sa stránila. Blade ma pred nimi varoval vraj boli úplne cákli a obzvlášť tento týpek.

"Ehm dik." Napravila som si fialovo-čiernu sukňu /na roztlieskávanie/ a pozbierala som sa zo zeme.

"Uhm." Zamrmlal a pokračoval ďalej vo svojej nedbalej pomalej chôdzi po chodbe.

"Ts." Cekla som, pričom som sa stále oprašovala.

"Hey?!" Keď som si po chvíli pozrela, čo mám v rukách, otočila som sa či ho nezastihnem ešte na chodbe ale neskoro. /A čo ja s tým teraz?!/ V ruke som mačkala jeden z papierov, ktorý zle zaradil medzi moje veci. Bola to nejaká kresba. Otočila som ju a našla tam podpis.

"B. Kay?" Potom som znova otočila papier a zahľadela som sa na obrázok. Bola tam baba, ktorá sedela na okne a plakala.

"Čau mica!"
"To čo?!" Za mnou zrazu stála moja kamoška Ashley /bola o rok staršia/ a vytrhla mi papier z rúk.

"Odkiaľ si to zobrala?" Postavila sa predo mňa.

"No veď práve ono to vypadlo tomu šišatému chalanovi z vášho ročníka." Pozrela som na ňu a z ruky som jej papier vybrala, otočila a zasa jej ho podala.

"Nevieš kto sa takto podpisuje?" Na škole sme mali vyše 800 deciek tak som si ani nemyslela, že by mala šajna kto to bol.

"B. Kay ... B. Kay ..." Opakovala si a hrabala v pamäti.